V tomto blogovom príspevku skúmame, či sú averzia a strach z klonovania ľudí legitímnymi dôvodmi na odpor založený na vedeckých dôkazoch.
Keď bol 24. februára 1997 svetu predstavený experiment s klonovaním ovečky Dolly, mnoho vedcov a verejnosti sa začalo zaujímať o klonovanie somatických buniek. Hoci sa klonovacie technológie časom stali verejnosti všeobecne známymi, stále existujú ľudia, ktorí prechovávajú nevysvetliteľný odpor a strach voči ľudskému klonovaniu. Známy biológ Leon Kass raz vyhlásil: „Odpor voči klonovaniu je jediný hlas, ktorý ešte zostáva kričať na obranu jadra našej ľudskosti.“ Niektorí ľudia sa preto stále stavajú proti ľudskému klonovaniu a nazývajú ho odporným. Je však tento odpor skutočne dostatočne presvedčivým dôvodom pre to, aby niekto odmietal ľudské klonovanie? Chcel by som sa zamyslieť nad tým, či odpor, ktorý ľudia cítia voči ľudskému klonovaniu, môže objektívne odôvodniť jeho odmietnutie.
Je možné vytvoriť klonovaného človeka s rovnakými génmi ako ja pomocou technológie klonovania somatických buniek? Skúsme sformulovať myšlienky tých, ktorí sú proti klonovaniu ľudí z dôvodu znechutenia. Možno najvhodnejšia je fráza „deti stvorené na uspokojenie túžob“ – termín, ktorý vedci v tejto knihe používajú na opis detí stvorených prostredníctvom klonovania somatických buniek. Rovnako ako scéna z filmu *Ostrov*, ktorá zobrazuje klonovaných ľudí vytvorených na transplantáciu orgánov, aj tu ide o použitie klonovacej technológie na zaobchádzanie s geneticky identickými klonmi ako s jednorazovým tovarom. Predstava situácie, v ktorej je ľudská dôstojnosť znížená na dno, by ľudí pravdepodobne zachvela od znechutenia a strachu. Napriek takýmto predstavám však prehľad súčasného stavu výskumu klonovania somatických buniek odhaľuje, že ide o veľmi nereálny scenár. Klonovanie ľudí, ktoré kombinuje technológiu klonovania somatických buniek s genetickým inžinierstvom, môže byť teoreticky možné, ale zatiaľ zostáva snom mimo nášho dosahu. Aj keby sa to v budúcnosti stalo možným, prejav ľudského fenotypu nie je ovplyvnený len génmi, ale aj rôznymi faktormi, ako sú životné skúsenosti. Preto je myšlienka, že klonovaný človek môže byť vytvorený iba genetickou replikáciou, hrubým preháňaním. Averzia a strach, ktoré ľudia prechovávajú voči klonovaniu ľudí, v konečnom dôsledku pramenia z predpokladov, ktoré nemajú vedecký základ. Mnohé príbehy a diskusie založené na týchto neoverených predpokladoch zahmlievajú úsudok ľudí a bránia im v schopnosti presne posúdiť súčasný stav, perspektívy, obmedzenia a riešenia týkajúce sa technológie klonovania ľudí. Ak sa diskusie o negatívnych aspektoch klonovania ľudí vedú bez objektívnych dôkazov a úsudku, povedie to len k predsudkom a skresleniam týkajúcim sa technológie klonovania. Okrem toho to povedie k tomu, že sa prehliadajú aj pozitívne aspekty klonovania ľudí.
Ďalšou chybou, ktorej sa často dopúšťajú odporcovia klonovania ľudí, je zahmlievanie problému prezentovaním emocionálne motivovaných argumentov, akoby išlo o objektívne fakty. V skutočnosti hlavný text knihy nesúhlasí s pohľadom na klonovanie ľudí výlučne cez optiku úžitku a ako dôvody na odpor uvádza komodifikáciu ľudí a stratu ľudskej dôstojnosti. Napríklad kapitola 5 sa stavia proti nepohlavne reprodukovaným ľuďom a uvádza eróziu individuálnej jedinečnosti a puta medzi rodičmi a deťmi. Základom tohto argumentu je však emócia verejného sklamania a znechutenia, ktoré ľudstvo pestovalo mnoho rokov. Okrem toho kapitola 3 nevysvetľuje dôvody základného znechutenia voči klonovaniu ľudí. Napriek tomu tvrdí, že toto znechutenie by sa malo akceptovať ako inštinktívne varovanie, podobne ako znechutenie voči incestu. V konečnom dôsledku definuje klonovanie ľudí ako porušenie ľudskej prirodzenosti a odklon od prirodzených ľudských metód.
Tí, ktorí sú proti klonovaniu ľudí, vedú svoje argumenty pripisovaním subjektívnych hodnôt prírode a ľudskej prirodzenosti. Tento prístup neposkytuje objektívne a vedecké vysvetlenie odporu a inštinktívneho odporu, ktoré klonovanie ľudí vyvoláva. V konečnom dôsledku takejto emocionálne nabitej diskusii chýba logická presvedčivosť a platnosť.
Pri čítaní tejto eseje si možno pomyslíte, že sa staviam proti samotnému aktu odmietania klonovania ľudí. Cieľom tejto eseje však nie je vyjadriť môj osobný názor na klonovanie ľudí, ale skôr diskutovať o podmienkach a zmýšľaní potrebných na vyjadrenie názoru. Aké podmienky musí teda spĺňať platný argument proti klonovaniu ľudí? Technológiu klonovania ľudí musíme vnímať vedecky a realisticky. Najprv musíme nestranne zhodnotiť, do akej miery sú genetické manipulácie a klonovanie ľudí technicky a realisticky uskutočniteľné, stanoviť vhodné limity a potom pokračovať v diskusii. Debata o klonovaní ľudí sa navyše zásadne týka legitimity technológie, ktorá ešte neexistuje. V dôsledku toho sa diskusia viac ako v iných debatách môže prirodzene odvíjať na základe obrazov a predstáv hlboko zakorenených v našich mysliach. V tomto procese si musíme položiť otázku, či neúmyselne nediskutujeme o nerealistických možnostiach, ako keby boli uskutočniteľné. V rámci tohto stanoveného rámca musíme preskúmať rôzne možnosti a objektívne posúdiť problémy, ktoré by mohli vzniknúť z niekoľkých scenárov s realistickým potenciálom. Okrem toho musíme najprv zamerať svoje úsilie na vývoj riešení a stratégií reakcie, ako aj na zamyslenie sa nad morálnymi otázkami, ktoré by tieto uskutočniteľné možnosti mohli vyvolať.
