V tomto blogovom príspevku skúmame, či umelá inteligencia môže slúžiť jednoducho ako nástroj na zlepšenie našich životov, alebo či má potenciál stať sa novým vládcom.
Bez preháňania možno povedať, že kľúčové slovo „umelá inteligencia“ úplne ovládlo 21. storočie, v ktorom žijeme. Čo je na umelej inteligencii takého nadšenia, že toľko ľudí tak túži po jej využití vo všetkých oblastiach? S rýchlym pokrokom technológií sa umelá inteligencia už neobmedzuje len na laboratóriá vedcov alebo na ríšu fikcie vo filmoch; stala sa realitou, s ktorou sa ľahko stretávame v každodennom živote. Funkcia rozpoznávania hlasu v našich smartfónoch, funkcia automatického dopĺňania vo vyhľadávačoch a dokonca aj algoritmy odporúčaní na sociálnych sieťach sú všetko produkty umelej inteligencie.
Najprv si musíme objasniť, čo presne umelá inteligencia je. Čo vám napadne, keď počujete pojem „umelá inteligencia“? Verejný záujem jednoznačne vzrástol po správach médií o relatívne nedávnych udalostiach, ako je incident s AlphaGo a skutočnosť, že Watson je na pokraji vstupu na domáci trh s nemocnicami. Predstava umelej inteligencie, ktorú si verejnosť prezentuje prostredníctvom médií, je však do istej miery nereálna. Niekedy sa k umelej inteligencii správajú ako k vedomej živej bytosti – ako k akémusi „Veľkému bratovi“, ktorý sa zdá byť pripravený nás ovládnuť. Pozeráte sa na kalkulačku, ktorá vám leží doma, a cítite strach a pýtate sa: „Ako dokáže spracovať také zložité výpočty za menej ako sekundu?“
Pozrime sa triezvo na to, čo vlastne umelá inteligencia je. Najprv je najlepšie prestať spájať pojem „umelá inteligencia“ s robotmi a sci-fi filmami. Umelá inteligencia pokrýva veľmi širokú oblasť. Je už súčasťou nášho každodenného života a je to typ nástroja, ktorý používame, či si to uvedomujeme alebo nie. Umelá inteligencia je vo všeobecnosti technológia, ktorá analyzuje údaje, identifikuje vzory a tieto informácie využíva na vytváranie predpovedí alebo rozhodnutí. Vďaka tomu dosahujeme rýchlejšie a presnejšie výsledky v nespočetných úlohách s pomocou umelej inteligencie.
John McCarthy, ktorý v roku 1956 prvýkrát zaviedol termín „umelá inteligencia“, sa sťažoval: „Hneď ako bolo niečo implementované ako AI, ľudia to prestali nazývať AI.“ Dnes je AI oveľa užšie prepojená s našimi životmi ako kedykoľvek predtým. Preto, hoci by sme si mali uvedomiť, že AI je už teraz cenným a užitočným nástrojom, musíme sa vyhnúť pripisovaniu nadmerného významu alebo nechaniu našej fantázii bežať naplno.
Vráťme sa k téme „Veľkého brata“. V románe Georgea Orwella *1984* masívna štrukturálna moc známa ako Veľký brat obmedzuje a monitoruje masy prostredníctvom televíznych obrazoviek. Dnešná verejnosť premieta tento obraz dohľadu a obmedzovania na umelú inteligenciu. Inými slovami, obáva sa, že umelá inteligencia postúpi do bodu, keď prekoná ľudskú inteligenciu a bude vládnuť ako niečo nadradené Homo sapiens. Môže to byť neurčitý strach z neznámej technológie, ale kľúčová otázka, ktorú v tomto najhoršom prípade chýba, je: „Prečo by sa umelá inteligencia chcela postaviť nad nás?“ Je veľmi nepravdepodobné, že by mala takýto motív. Pohneme sa, keď vidíme zelenú na semafore, a zastavíme sa, keď vidíme červenú, ale nikto si nemyslí, že je „ovládaný“ semaforom. Semafor je jednoducho odpoveďou na otázku, ako racionálne udržiavať spoločenský poriadok. Je to preto, že systém, ktorý riadi komplexnú dopravnú sieť metropoly, spadá do oblasti „inteligencie“, ktorá sa usiluje o racionálne rozhodnutia, nie do oblasti „vedomia“ naplneného túžbami a emóciami.
V skutočnosti táto dichotómia inteligencie a vedomia nie je absolútna a dá sa kedykoľvek prelomiť. Kvôli jasnosti však rozlíšme ľudské myslenie na inteligenciu a vedomie. Umelá inteligencia sa snaží v tejto oblasti „inteligencie“ prekonať ľudí. Ako už bolo spomenuté, keďže im chýba vedomie, nepovažujú sa za nič iné ako kalkulačky. V poslednej dobe sa kľúčovou technológiou v umelej inteligencii stali umelé neurónové siete, ktoré napodobňujú ľudský mozog. Časť mozgu, ktorú napodobňujú, je však predovšetkým neokortex – oblasť, ktorá sa v ľudskej histórii vyvinula najnovšie a je zodpovedná za racionálne myslenie, sofistikované výpočty a učenie. Toto je jednoznačne oblasť inteligencie. Naproti tomu výskum oblasti „vedomia“ zostáva zahalený rúškom tajomstva. Čo teda môžu ľudia – ktorých vedomie je technologicky tak ťažké replikovať – v skutočnosti robiť?
Profesie, ktoré sa v súčasnosti považujú za vyžadujúce pokročilé znalosti, sa môžu stať len podradnou prácou pre umelú inteligenciu a samotný systém zamestnávania by sa mohol zrútiť. Na druhej strane, keďže sa svet neustále mení, nemôžeme vylúčiť možnosť vzniku politických síl, ktoré by obmedzili nerozvážny rozvoj umelej inteligencie. Ak vezmeme do úvahy jeden scenár, s pokrokom technológií sa výpočtová sila umelej inteligencie bude exponenciálne rozvíjať a objavia sa ľudia, ktorí z toho budú mať úžitok v rôznych oblastiach. Vo všeobecnosti to budú ľudia, ktorí umelej inteligencii dobre rozumejú a vedia, ako ju využívať. V konečnom dôsledku bude priepasť medzi privilegovanou menšinou a ostatnými závisieť od schopnosti človeka efektívne využívať umelú inteligenciu a bariéry brániace tejto polarizácii budú väčšie ako kedykoľvek predtým. S ďalším pokrokom technológií a schopnosťou plne internalizovať „inteligentné“ prvky umelej inteligencie, ktoré používajú, začnú vylepšovať svoje vlastné intelektuálne telá, čo nakoniec povedie k vzostupu transhumanizmu.
Takýto scenár by sa dal považovať za možný len vo vedeckej fantastike. Blíži sa však éra, v ktorej sa hranica medzi ľuďmi a strojmi stiera, a preto musíme vopred zvážiť sociálne a etické otázky, ktoré môžu v dôsledku toho vzniknúť. Musíme sa pripraviť na zmeny, ktoré prinesie technologický pokrok, a podľa toho zaviesť nové normy a systémy.
Čo teda chce autor zdôrazniť? Nikto nepreteká s autom. Dôležité nie je jazdiť rýchlejšie ako auto, ale to, čo dokážeme využiť s využitím vysokej rýchlosti auta. To isté platí aj pre umelú inteligenciu. Keďže nehovoríme o „umelom vedomí“, musíme považovať umelú inteligenciu za nástroj a využívať ho. Hovorí sa, že účtovníci s vysokou pravdepodobnosťou v budúcnosti stratia prácu kvôli umelej inteligencii. Ale čo účtovníci, ktorí vedia, ako umelú inteligenciu používať? Stratili prácu, alebo sa transformovali na novú profesiu, ktorá sa s umelou inteligenciou integruje? Zatiaľ čo moc Veľkého brata sa prejavuje prostredníctvom umelej inteligencie, musíme sa zamerať na to, kto za ňou stojí. Aby sme to zopakovali, umelá inteligencia nie je predmetom konkurencie, ale predmetom použitia.
Aby sme prežili v dobe umelej inteligencie, musíme si v konečnom dôsledku osvojiť schopnosť porozumieť strojom a využívať ich. S pokrokom technológií sa ľudská úloha bude čoraz viac zameriavať na kreativitu a riešenie zložitých problémov. To znamená, že umelá inteligencia nie je len nástrojom, ale silným partnerom, ktorý rozširuje naše myslenie a schopnosti. To, ako budeme rásť spolu s umelou inteligenciou, bude pre budúcu spoločnosť kľúčovou výzvou.
