V tomto blogovom príspevku sa budeme venovať základným technológiám a aplikáciám rozšírenej reality (AR), ktoré získali značnú pozornosť po šialenstve okolo hry „Pokémon Go“, ako aj súvisiacim problémom a vyhliadkam do budúcnosti.

Kombinácia rozšírenej reality a technológie založenej na polohe

Hra „Pokémon Go“, ktorá bola celosvetovo vydaná v júli 2016 a ktorá prekrýva virtuálne postavy Pokémonov s obrázkami z reálneho sveta, umožňuje hráčom zbierať Pokémonov pomocou Poké Ballov a súťažiť s ostatnými používateľmi. Hra vyvolala obrovský celosvetový rozruch. Hoci Južná Kórea bola z oficiálneho uvedenia na trh vylúčená, akonáhle sa zistilo, že hru je možné hrať v určitých oblastiach, ako napríklad Sokcho v provincii Gangwon a Ulleungdo, na tieto miesta sa hrnuli veľké davy ľudí, čo viedlo k rozruchu a lístky na autobus a vlak do Sokcha sa vypredali.
Jednou z hlavných technológií používaných v hre „Pokémon Go“ je rozšírená realita (AR). Rozšírená realita je technológia, ktorá prekrýva virtuálne informácie alebo postavy so zábermi z reálneho sveta a výrazne sa líši od virtuálnej reality (VR). Zatiaľ čo virtuálna realita predstavuje virtuálne scény a postavy výlučne vo virtuálnom priestore, rozšírená realita kombinuje virtuálne prvky so zábermi z reálneho sveta. Preto je ľahké rozlíšiť tieto dva koncepty, ak „Pokémon Go“ chápeme ako príklad rozšírenej reality a typické počítačové hry ako príklady virtuálnej reality.
Ďalšou kľúčovou technológiou je globálny pozičný systém (GPS). GPS je systém, ktorý vypočítava aktuálnu polohu používateľa prijímaním satelitných signálov a je široko používaný v navigačných systémoch a smartfónoch. V hre „Pokémon Go“ GPS určuje aktuálnu polohu používateľa a kombinuje informácie o skutočnom fyzickom priestore s virtuálnymi informáciami. Používatelia sa pohybujú v reálnom svete, aby chytili Pokémonov, a na týchto miestach sa na obrazovke zobrazujú Pokémoni vykreslení v rozšírenej realite, ktorí sú zmiešaní s prostredím reálneho sveta. Týmto spôsobom GPS poskytuje údaje o polohe používateľa, čo z neho robí nevyhnutnú technológiu na implementáciu rozšírenej reality.

Príklady rozšírenej reality a etické otázky

Rozšírená realita nie je technológia, ktorá sa objavila náhle. Metóda prekrývania známych virtuálnych informácií na pozadí reálneho sveta sa už využíva v rôznych oblastiach. S uvedením „Google Glass“ v roku 2012 si rozšírená realita získala novú pozornosť a v súčasnosti sa hojne používa v rôznych sektoroch. „Google Glass“ je typ nositeľného počítača vo forme okuliarov a možno ho považovať za reprezentatívny príklad technológie rozšírenej reality.
Technológia rozšírenej reality použitá v okuliaroch „Google Glass“ ponúka rôzne funkcie vrátane vyhľadávania a poskytovania informácií o okolí, navigácie, zdieľania videa a prekladu v reálnom čase. Mnoho ľudí prejavilo záujem o tieto nové a pohodlné funkcie a údajne boli počas predpredajného obdobia zadané predobjednávky aj pri vysokej cene 1 500 dolárov za kus. Rozšírená realita sa navyše stala neoddeliteľnou súčasťou nášho každodenného života a ponúka značné pohodlie prostredníctvom aplikácií, ako sú QR kódy, aplikácie, ktoré poskytujú informácie o knihách skenovaním obálok kníh, a navigačné systémy, ktoré ako pozadie používajú reálne priestory zachytené kamerou. Rozšírená realita si tak získala pozornosť tým, že naplnila očakávania, že vízia zobrazená vo filme „Minority Report“ by sa mohla stať skutočnosťou.
Nie všetci ho však chvália. Objavili sa aj obavy z porušovania súkromia v dôsledku technologického pokroku. „Google Glass“ a budúce inteligentné zariadenia založené na rozšírenej realite sa často prirovnávajú k „Scouterovi“ z mangy „Dragon Ball“, pretože dokážu okamžite zobraziť informácie o osobe bez jej súhlasu.
V skutočnosti nositeľné zariadenia dokážu veľmi ľahko zaznamenávať a ukladať skutočný svet tak, ako ho vidí používateľ, a nikto by nechcel, aby boli jeho informácie tak ľahko odhalené. To by mohlo viesť k vážnemu porušeniu súkromia.
Preto je potrebné prijať príslušné zákony a zdôrazniť technologickú etiku, aby sa zabránilo bezohľadnému šíreniu technológií, ktoré predstavujú riziko narušenia súkromia. Musia sa zaviesť normy a systémy na ochranu práv a bezpečnosti jednotlivca a zároveň na využívanie výhod, ktoré poskytuje technologický pokrok.