V tomto blogovom príspevku skúmame, ako etnické, náboženské a sociálne rozdiely počas prvej republiky spolu s pomerným volebným systémom prispeli k fragmentácii straníckeho systému a politickej polarizácii.

úvod

Systém politických strán v Československu počas prvej republiky poskytuje pohľad na stav demokracie v danom období a faktory, ktoré prispeli k jej kríze. Východiskovým bodom tohto článku je predpoklad, že systém politických strán by sa nemal definovať len ako súbor strán, ale skôr ako dynamika zahŕňajúca súťaž a interakciu medzi stranami, ako aj ich interakciu s inštitucionálnym a sociálnym prostredím.
Systém politických strán v Československu sa v tom čase vyznačoval polarizovaným viacstranickým systémom a politická polarizácia zameraná na etnické rozdiely predstavovala hrozbu pre národnú stabilitu. Tento nestabilný systém ovplyvnil rozhodnutie povojnových politických lídrov zjednodušiť stranícky systém a je uvádzaný ako jeden z faktorov vedúcich k volebnému víťazstvu Komunistickej strany v roku 1946 a následnému komunistickému prevzatiu moci v roku 1948.
Napriek štyrom parlamentným voľbám a častým ústavným a vládnym zmenám medzi svojím založením v rokoch 1918 a 1938 si Československo v porovnaní s inými európskymi národmi v tej dobe udržalo relatívne demokratickú politickú kultúru a stranícku súťaž. Hoci existovalo mnoho politických strán, z ktorých niektoré presadzovali systémové zmeny, spolupráca s inými demokratickými stranami zabránila extrémnym rozdeleniam, ktoré viedli k úplnému kolapsu.

Hlavné telo

Viacrozmerné trhliny a politické strany

Československo bolo od svojho vzniku multietnickým štátom a etnické otázky boli najakútnejším zdrojom konfliktov. Rôzne skupiny – vrátane Čechov, Slovákov, Nemcov, Maďarov, Rusínov a Poliakov – koexistovali a etnické hranice boli jadrom politických rozdielov.
Najmä Nemci v Sudetách sa zapájali do organizovaných aktivít požadujúcich odtrhnutie alebo pripojenie k Rakúsku alebo Nemecku a niektorí založili politické strany, ktoré dôrazne presadzovali regionálnu autonómiu. Medzitým politika zameraná na Čechov a správa vecí verejných zameraná na Prahu vyvolávali nespokojnosť medzi Slovákmi a koncom 20. rokov 20. storočia sa objavili politické sily presadzujúce rozšírenú autonómiu a separatizmus.
Hoci Maďari tvorili významnú časť obyvateľstva Slovenska, ich postavenie menšinovej skupiny sa stalo novým zdrojom konfliktu. Pokiaľ ide o Rusínov, hoci ich populácia nebola malá, nedokázali sa rozvinúť do nezávislej politickej sily kvôli hospodárskej a sociálnej zaostalosti.
Výrazné boli aj náboženské rozdiely. Zatiaľ čo v Čechách boli protestantské a ateistické nálady silné, katolicizmus zohrával ústrednú úlohu pri udržiavaní národnej identity na Slovensku. Česká protikatolícka a sekulárna politika podnietila nacionalistické politické hnutia na Slovensku, ktoré sa spojili s katolíckym duchovenstvom, a od polovice 20. rokov 20. storočia sa sily vedené katolíkmi, ako napríklad Hlinka, stali najväčšou politickou organizáciou na Slovensku.
Z hľadiska triednych rozdielov bol skôr než tradičný konflikt medzi kapitalistami a robotníkmi výrazný vzostup radikálnej ľavice a z neho vyplývajúce sociálne konflikty uprostred hospodárskej krízy koncom 20. a 30. rokov 20. storočia. Na Slovensku bolo toto rozdelenie medzi ľavicou a pravicou niekedy spojené s etnickými konfliktmi.
Rozdelenie medzi mestom a vidiekom nevedlo k jednotnej politickej organizácii, pretože roľníci mali znaky strednej triedy a rôznorodé etnické identity. V dôsledku toho bola medzi rôznymi osami rozdelenia dominantným faktorom etnická príslušnosť a väčšina politických strán bola organizovaná na tomto etnickom základe.

Charakteristika volebného systému a straníckej súťaže

Volebný systém prvej republiky bol založený na princípe pomerného zastúpenia, ktorého cieľom bolo zaručiť parlamentné zastúpenie rôznych etnických menšín. Zákonodarný zbor bol dvojkomorový, s 22 volebnými obvodmi pre dolnú komoru a 8 pre hornú komoru, ktoré zahŕňali 300 a 150 kresiel.
Na prideľovanie kresiel sa postupne používali rôzne metódy. Pre prvé prideľovanie sa použila Hareova metóda, pre druhé Hagenbachova-Bischoffova metóda a pre posledné zostávajúce kreslá metóda najväčšieho zvyšku. Každá metóda sa riadila iným matematickým postupom na prepočet podielov hlasov strán na kreslá.
Systém pomerného zastúpenia bol výhodný pre vyjadrenie záujmov etnických menšín a rôznorodých politických požiadaviek v Národnom zhromaždení, ale zároveň podporoval fragmentáciu strán a viacstrannú súťaž. Hoci samotný systém nebol jedinou príčinou šírenia strán, prispel k rozširovaniu vplyvu strán tým, že sa organizovali na existujúcej viacrozmernej štruktúre rozdelenia.

Fragmentácia strán a ideologická súťaž

Viacrozmerná štruktúra rozkolu sa čoskoro stala základom pre vznik politických strán a ideológia strany slúžila ako ústredný bod jej existencie. Každá strana sa líšila svojím postojom a organizačnou štruktúrou v závislosti od osi rozkolu, na ktorej bola založená.
Komunistická strana (Komunistická strana československá) sa začala zúčastňovať volieb v roku 1925 a stala sa mocnou silou v ľavicovom tábore; po roku 1929 nadobudla stalinistický charakter, keďže dominovali zástancovia tvrdej línie, ktorí zdôrazňovali revolúciu. V kontexte svojich väzieb na Sovietsky zväz presadzovala radikálne myšlienky a bolo nepravdepodobné, že by vytvárala koalície.
Sociálnodemokratická strana (Československá strana sociálně demokratická) bola stredoľavá strana, ktorá sa oddelila od Komunistickej strany a čerpala svoju základňu z mestských, centrálnych a nereligióznych voličov. Jej kampaň sa opierala o program rôznych sociálnych reforiem vrátane ochrany pracovníkov, posilnenia sociálneho zabezpečenia a zdravotnej starostlivosti, regulácie pracovného času a pozemkovej reformy.
Československá národně socialistická strana (Československá národně socialistická strana) kládla dôraz na morálne hnutie s koreňmi v husitstve popri radikálnom sociálnom programe a za svoje ciele si stanovila sociálnu a politickú rovnosť.
Ľudová strana (katolícka Čs. strana lidová) bola katolícka centristická strana so stredom na Morave so silnou vidieckou základňou; presadzovala rozšírenie sociálnej úlohy katolíckej cirkvi a decentralizáciu. Roľnícka strana (Republikánska strana zemědělského a malornického lidu) kládla dôraz na pozemkovú reformu a miestne družstevné organizácie, čím si získala podporu vidieckych a družstevných voličov.
Československá živnostensko-obchodná strana středostavovská bola pravicovo orientovaná strana zastupujúca malých a stredných podnikateľov, žiadajúca zníženie daní a ekonomickú slobodu. Československá strana národně demokratická bola masová strana, ktorá tiež zaujala štátocentrický postoj, vrátane volaní po silnom prezidentskom systéme.
Hlavné strany sa vo všeobecnosti vyznačovali náboženskou toleranciou, ochranou práv menšín a demokratickým a prosystémovým charakterom; politické spektrum však komplikovala existencia separatistických, krajne pravicových a krajne ľavicových strán založených na etnickej príslušnosti.

Záver

Počas prvej republiky si Československo udržalo viacstranícky systém bez jedinej dominantnej strany. Päť hlavných strán, ktoré tvorili koaličnú vládu, boli celoštátne masové strany a spadali do politického spektra od stredoľavice po stredopravicu, a nie vykazovali silné nacionalistické tendencie.
Politické rozdiely medzi týmito stranami sa často riešili pragmatickými a praktickými kompromismi, a nie ideologickými konfliktmi, a nestranická povaha „Hradu“ – sústredeného okolo prezidenta – a päťstranovej koalície pomohla zmierniť vnútorné nezhody v koalícii. Charizmatické vedenie osobností ako Masaryk a Beneš tiež prispelo k politickej stabilite.
Fragmentácia a multipolarizácia straníckej politiky však viedla k politickej nestabilite a zvýšila zraniteľnosť národa, čím sa zvýšila pravdepodobnosť intervencie susedných veľmocí. Povojnové pokusy Beneša o inštitucionalizáciu a zjednodušenie straníckeho systému (ako napríklad Moskovská deklarácia a Košický program) viedli k vylúčeniu pravicových strán a vytvoreniu systému ovládaného ľavicou, čo prispelo k nástupu komunistickej strany k moci v roku 1946 a následnému procesu komunizácie.
Záverom možno povedať, že hoci stranícky systém prvej republiky možno vnímať pozitívne pre umožnenie demokratickej súťaže, jeho rozdeľujúca povaha – zakorenená v multietnických a viacrozmerných rozdieloch – sa ukázala ako vážna slabina z hľadiska dlhodobej národnej stability.